Najmä to posledné, zdá sa, mnohí z nás už nechápu. Vidíme to každú chvíľu v správach – tu nájdu v kontajneri vyhodené mačiatka, tam zasa v útulku prichýlili týraného psa. Čo je horšie, nájdu sa ľudia, ktorí si svoje surovosti, páchané na bezbrannom zvierati, ešte aj natáčajú na video a zavesia na internet – nech sa každý pozrie, akí sme my viťúzi!
To vôbec najhoršie je, že ak sa aj nájdu páchatelia, prakticky nič sa im nestane. Napriek tomu, že máme zákon na ochranu zvierat. Jednoducho ochota trestať trýzniteľov je minimálna.
Som presvedčený, že toto je veľmi nebezpečný trend a vedie k zvyšovaniu celkovej brutality a krutosti v spoločnosti. Je známe, že veľa domácich násilníkov, či dokonca vrahov sa v detstve „zabávalo“ tým, že týrali zvieratá. Pretože im to verejnosť tolerovala (však sú to len mačence, tak čo...), usúdili, že na robení bolesti iným tvorom nie je nič nesprávne. A tak po rokoch skopnú manželku zo schodov, prípadne podpália chatrč so spiacimi bezdomovcami...
Je najvyšší čas na tom niečo zmeniť. Samotná represia – teda sprísnenie postihov za týranie zvierat nestačí. Prvým krokom musí byť prijatie zákonov, ktoré budú definovať zvieratá ako cítiace bytosti, zvýšia ich ochranu pred akýmkoľvek týraním a zaviažu ich majiteľov, aby im vytvorili vhodné prostredie pre život.
Ja sám som predkladal opakovanie návrh zákona o podmienkach chovu niektorých plemien psov – nesprávne označovaných ako „bojové“. Vždy som sa stretol s búrlivou reakciou chovateľov týchto plemien, ktorí ho vnímali ako „rasovú diskrimináciu“ ich psích miláčikov. Pritom podstata bola jediná: dosiahnuť, aby sa títo psi dostali výlučne do rúk ľudí, ktorí im poskytnú to, čo potrebujú: starostlivosť a výcvik. Pretože bez týchto podmienok z milého šteniatka môže vyrásť pes-postrach, ktorý vzhľadom na svoju veľkosť, silu a energiu nie je zvládnuteľný. Potom už stačí len málo k tomu, aby napadol iného psa, prípadne dokonca človeka. O dôsledkoch toho druhého prípadu sa dozvedáme: správa v televízii končí slovami, že privolaní policajti psa zastrelili. V niektorých krajinách to vyriešili radikálne, zákazom chovu tzv. nebezpečných plemien. Skončilo sa to strašnými brutalitami – samozrejme voči psom. Myslím, že toto si psi nezaslúžia, veď trpia nie svojou vinou, ale vinou svojich (často nezodpovedných) majiteľov.
Prijatie zákona, ktorý bude zvieratá definovať ako cítiace tvory, je však len prvým krokom na ceste k spolužitiu ľudí a zvierat. Nasledovať musí to, čo zo zákona bude vyplývať: teda zmena v mysliach ľudí. A to sa dá len trpezlivou výchovou. Deťom sa musí vysvetliť, že zvieratko nie je darček pod stromček, ktorý sa dá vyhodiť, keď nás už hra s ním nebaví. Že z toho plyšového klbka vyrastie pes, ktorý bude chcieť denne opateru, ktorý cíti bolesť, keď ho ťahajú za uši a chvost, ktorý sa však za starostlivosť odmení množstvom lásky a prítulnosti. A že dokonca aj tak prostý tvor, ako je akváriová rybička, si zaslúži starostlivosť... Tu je veľké priestor pre rodinu, ale aj pre školy a ich hodiny prírodopisu. A dokonca aj pre cirkvi, ktoré by do učenia o láske k blížnemu svojmu mohli aspoň čiastočne zahrnúť aj zvieratá ako tvory Božie.
Pretože bez šťastných zvierat v našej blízkosti bude aj nám strašne, strašne smutno.